Tigroarchív Róberta Sinaia - Pyrrhovo víťazstvo.

„ Veslári na pravej strane nech prestanú veslovať! “ zdvihol ruku veliteľ malej flotily rímskych lodí, ktoré koncom leta roku 280 pred Kristom vplávali do tarentského prístavu.

„ Zakotvíme pri Veľkom móle. Ostatné lode sa budú držať za nami. “
„ Pripravte sa na prirazenie k mólu! “ priložil si ruky k ústam kučeravý centurio, čo verne sprevádzal svojho veliteľa a upovedomoval posádky ostatných plavidiel. „ Vojnové trirémy idú ako prvé, zásobovacie lode počkajú, kým predné koráby nebudú pevne priviazané... Tarenťania sa zhromažďujú na mólach, veliteľ. “
„ Chcú nás privítať, “ potešil sa vysoký štíhly chlap v bielej tunike. „ Hoďte im laná, aby nás priviazali! “
„ Povrazy! “ zopakoval centurio. „ Možno by mali prejaviť viac radosti, keď nás vítajú. Sú voľajakí zahriaknutí, či čo. A mračia sa ako boh Poseidón na svoj záprah. “
„ No tak čo je s vami? “ žartovne prehodil veliteľ smerom k niekoľkým zachmúreným tarentským námorníkom, čo hrubými lanami priväzovali rímske lode k mólu. „ Takto sa vítajú spojenci?.. . Kde sú starší vášho mesta? “
„ Tu sme, Riman, “ zachraptel vodcovi flotily za chrbtom pevný hlas. Veliteľ sa prekvapene otočil: „ Oh... Tvoje slová znejú viac ako ľadový kúpeľ než vrelé privítanie. Čo zapríčinilo tento, doteraz nevídaný chlad vo vašich tvárach, statoční muži tarentskí? “
„ Nie ste tu vítaní, Rimania, “ znela lakonická odpoveď. „ Tarent nemá miesta pre zločincov a votrelcov, čo ho okrádajú. “
Rímskemu veliteľovi zmrzol úsmev na tvári: „ Ja nechápem. Čo to počúvam? Sme predsa spojencami. Pred štrnástimi rokmi naše mestá podpísali zmluvu, ktorá nás zaväzuje pomáhať si. “
„ Dobre si povedal, “ pichol ukazovákom jeden z Tarenťanov. „ Pomáhať si. Lenže vy ste si toto slovo pomýlili so slovom ožobračovať. Grécke mestá tu na juhu Itálie mali vždy domovské právo obchodu s meďou a vínom, ale zrazu je tu akosi tesno. Vy Rimania sa bezočivo tlačíte na naše trhy a stále viac narúšate obchodné cesty našich kupcov. “
„ Ale ja v tom nevidím nič zlého, “ nechápavo sa obzeral veliteľ. „ Veď vy sami ste nás Rimanov požiadali o pomoc, keď vám hrozilo nebezpečenstvo od Lukánov. Už sa nepamätáte ako ste vítali našich legionárov? Koľko ich padlo, keď bránili Grékov v Crotóne, Rhegiu a Thuriach? Aj Tarent nám otvoril brány ako osloboditeľom. Stojí zopár tých amfor vína za to, aby sme spormi a zvadou poškvrnili ich pamiatku? “
Zhromaždený dav zašumel a na tvárach niektorých Tarenťanov sa objavili rozpaky. Výhražné pohľady predstaviteľov mesta však neveštili nič dobré.
„ Máte vždy plné ústa ľudskosti a vznešených ideálov, “ ohradil sa Tarenťan. „ Ale keď ide o vaše vrecká, nemáte zľutovania. Rím sa rozpína na všetky strany. Na severe ste porazili Etruskov a na juhu sa vám poddala Campánia a väčšina samnitských kmeňov. Kde je záruka, že jedného dňa nás nezjete aj s Lukánmi? “
„ Sme predsa priatelia, “ prekrikoval hučiaci dav veliteľ. „ Nič vám nedáva právo nás takto obviňovať... “
„ Mali by sme sa stiahnuť na loď, “ zasyčal centurio, ktorý stál hneď po pravej ruke svojho veliteľa. „ Začínajú divieť. Toto vôbec nevyzerá dobre. Vidím tu príliš veľa kopijníkov a lukostrelcov z mestskej posádky. Tým Grékom nemôžeme veriť. “
„ Podpísali zmluvu, “ snažil sa zachovať pokoj veliteľ. „ Pomohli sme im, keď boli v núdzi a sami chceli, aby sa Rím stal ich ochrancom. Musíme zachovať rozvahu, aby sme im naším nezodpovedným konaním nedali zámienku k nejakému neuváženému činu. Zbrane nechajte na pokoji... Počujte, Tarenťania! Všetko je to veľké nedorozumenie!.. . “
„ Nerozkrikuj sa pred prahom našich obydlí, naničhodný Riman! “ začali sa otvorene nepriateľsky správať obyvatelia Tarentu. „ Prišli ste sem kradnúť a naše právo pozná pre zlodejov jediný trest. Smrť! Na nich! “
„ Rýchlo naspäť, veliteľ! “ vykríkol centurio a zdrapil vodcu, aby ho kryl vlastným telom. „ Tarenťania preskakujú na naše lode! Do zbrane! Bite sa, Rimania! “
„ Bohovia, čo sa to deje?.. . Zastavte to nezmyselné... á, ách.. “ s hrôzou v očiach hľadel veliteľ na šíp, čo mu trčal z hrude. Centurio, krátkym mečom odrážajúci prvých útočíkov, ktorí sa na neho zosypali, úsečne zareval niekoľko rozkazov: „ Zabili veliteľa!.. . Preseknite laná!.. . Bráňte paluby!.. . Snažte sa veslami odraziť od móla! “
„ Centurio! “ zvolal jeden z námorníkov. „ Grécke ohne! Zapaľujú nám lode! “
„ Pohnite sa, lebo sa tu všetci upečieme! Ááá... “ povzbudzoval mužov dôstojník, no vtom sa zachvel prenikavou bolesťou. Zozadu ho zasiahla tarentská kopija. Ťažko zranený centurio sa trhavo vypol a bezvládne prepadol z paluby do vody.
V ten deň sa v Tarentskom zálive potopilo 5 rímskych lodí a zvyšné mužstvo Gréci buď pobili, alebo predali do otroctva.

„ Haha, mali ste vidieť ako Rimania utekali, “ smiali sa tarentskí muži na zasadaní mestského snemu. „ Len čo naši vojaci pritiahli k Thúriám, tí zbabelci sa stiahli za hradby, lebo sa nazdávali, že proti pevným múrom nič nezmôžeme. “
„ Udreli sme na hradby a bili sme ich hlava nehlava, “ nadchýnal sa veliteľ mestskej posádky. „ Zozadu na Rimanov zaútočili thúrijskí Gréci a otvorili nám brány... Môžem prehlásiť, že v Thúriách nezostal nažive jediný Riman. “
„ Bohovia sú na našej strane, “ vstal jeden zo starších, ktorý mal v sneme najväčšie slovo. „ Ak neodsekneme chápadlá rímskej chobotnici už teraz, časom zosilnie tak, že ju nezničí ani najsilnejšie vojsko pozbierané zo všetkých gréckych kmeňov. Budeme bojovať. Vojna s Rímom je nevyhnutná. “
„ Hm, sila vám vošla do úst, odvážni tarentskí muži, “ vtackal sa do snemu šedivý muž, očividne v dobrej nálade ukrytej na dne neveľkého krčaha, ktorým sem tam zamával. „ No poď bližšie, moja. Zahraj nám niečo na lýre, aby sme rozohnali tie chmáry, čo sa vznášajú nad prvými mužmi mesta... “
„ Metón! “ vykríkol veliteľ posádky. „ Ty starý opilec. Čo to má znamenať? Prečo si sem priviedol tú poloodetú pobehlicu? Svojím neokrôchaným správaním ponižuješ toto zhromaždenie. Ak ti robí potešenie pozerať sa na nahotu, zájdi do kúpeľov... A ty, dievča, okamžite prestaň hrať! “
„ Nedaj sa vyrušovať, moja maličká, “ pohladil Metón dievčinu po vlasoch. „ Hráš naozaj veľmi nádherne... Nerobíte dobre, Tarenťania, keď bránite v zábave iným. Rozjasnite mysle a potešte sa pohľadom na vnady tohto nevinného stvorenia. Možno vo vás vzbudí viacej úcty k životu. Ak máte rozum, budete si aj vy užívať, lebo nastanú iné časy, keď vytiahnete proti Rímu. Oddajte sa hrám a ochutnajte víno ešte predtým, než padnete do záhuby. “
„ Čo to trepeš za nezmysly? “ zahriakol Metóna jeden z mužov. „ Všetky mestá na juhovýchode povstanú ako jeden muž a  o pomoc sme požiadali Pyrrha z Epiru. “
„ Ó, odvážny grécky kráľ Pyrrhos z Epiru, “ vystrúhal ťarbavú poklonu Metón, pričom sa zatackal a trocha vína z krčaha mu vyšpliechla na mramorovú podlahu. „ Bratranec Alexandra Veľkého. Škoda, že nemá aj také schopnosti. No, možno ak nevie vládnuť vo svojej krajine, lepšie sa mu bude dariť u nás. Pamätajte, Gréci budú zlou rukou panovať nad Grékmi a časy, ktoré Tarent prežije s Pyrrhom budú horšie, ako za najťažších nájazdov Lukánov a Samnitov. “
„ Tak už dosť! “ zvolal veliteľ posádky a rukou privolal stráže. „ Odveďte toho zradcu! Nestrpím, aby nás tu poučoval nejaký opilec, ktorému víno načisto pomútilo rozum. Von s ním!.. . A my ostatní by sme čo najskôr mali zostaviť posolstvo. “
„ Správne, “ prisvedčil ktorýsi člen mestskej rady. „ Pozveme Pyrrha, aby zozbieral vojsko a vtrhol do Itálie. Povieme mu, že ak tak urobí, pridajú sa k nemu všetci Gréci z osád v Lukánii, Messápii, Samnii a Tarente. Spoločne porazíme rímske légie a on sa stane kráľom miest na juhu Itálie. “

„ Dvíha sa vietor! Bude búrka! “ zaznel na Pyrrhovej vojnovej triére varovný výkrik jedného z námorníkov. Epirský kráľ, ktorý na korme načúval pravidelnému šplechotu zaberajúcich vesiel, otočil hlavu k blížiacemu sa pobrežiu: „ Pobrežie je na dohľad. Tamto je Tarent. Vidím móla... No, počasie nám nepraje. Čo povieš, Kíneas? “
Najbližší Pyrrhov radca, ktorého hlava bola už pekných pár liet pokrytá šedinami, sa chytil lana, čo napínalo stožiar a pozrel na tmavú peniacu sa vodu: „ Si si istý, kráľ môj, že táto výprava ti prinesie očakávaný úspech a slávu? “
„ Som o tom presvedčený viac ako kedykoľvek predtým, “ s jasnou tvárou odpovedal Pyrrhos. Kíneas sa nezdal byť veľmi nadšený: „ Viem, že veštica ti predpovedala víťazstvo, no jednako si myslím, že Rimania sa tak ľahko nepoddajú. Sú to výborní bojovníci. Polovica Itálie im leží pri nohách. “
„ Bude to ľahký súper, “ neochvejne trval na svojom kráľ. „ Nevzdelaní hrubí barbari, ktorí nerozumejú filozofii a tým ani politike. To nie sú Gréci. Itália bude ležať pri nohách nám. A celá. A Sicília takisto. Po Agathokleovej smrti tam panuje rozvrat a nestálosť. Potom sa pokúsime dobyť Líbyu a Kartágo. Agathokleovi sa to skoro podarilo s hŕstkou lodí. Keď Rimanov pokoríme, nebude sily, čo by nám v tom zabránila. “
„ Áno, “ trochu neochotne prisvedčil radca. „ Možno naozaj Itália podľahne a po nej konečne aj Macedónia, Tessália a ostatné grécke štáty. Ale povedz mi. Čo budeš robiť potom, keď už toto všetko dosiahneš? “
Pyrrhovi sa spod hustej brady vynorili dva rady zdravých zubov: „ He, to je ľahké. Potom už nebudeme musieť robiť nič. Iba obracať džbány s vínom a zabávať sa s najkrajšími dievčinami aké kedy po zemi chodili. “
„ Hm, to znie veľmi lákavo, “ pohrúžil sa do myšlienok Kíneas. „ A čo keby sme to robili už teraz. Veď vína máme dosť a ak je konečným cieľom nášho snaženia ženské lono, môžeme sa vrátiť a hýriť v tvojom paláci koľko sa nám zachce. A nemusí pritom padnúť jediný rímsky alebo grécky vojak. Vieš si len predstaviť koľkým ľuďom ušetríme žiaľ a bolesť?.. . “
„ Á, zase som ti skočil na lep, “ zamračil sa Pyrrhos. „ Malo ma napadnúť, že tými svojimi mudrlan tskými otázkami zvrtneš reč tam, kde chceš ty. Nie, nie, už ti viac odpovedať nebudem. “
„ Strhla sa búrka! “ bolo počuť hlas generála Megaklea, ktorý sa znenazdajky objavil v zadnej časti lode. „ More sa vzdúva a silný vietor nebezpečne nakláňa lode. “
„ Zviňte plachtu! “ rozkázal Pyrrhos a obrátil sa k veslárom. „ Zaberte! Loď musíte udržať plávať kolno na vlny. Ináč nás prevrátia... Megakleos, zariaď, aby nás ostatné lode nasledovali. “

Na širokom priestranstve medzi Herakleou a Pandosiou, asi 60 kilometrov na juhozápad od Tarentu, sa vo vyrovnaných radoch beleli plátna rímskych stanov. Epirský kráľ Pyrrhos pobiehal na koni popred pripravené falangy svojich bojovníkov a netrpezlivo obracal zrak raz k rímskemu táboru a raz k veliteľom: „ Megakleos, Kínea ešte nevidno? “
„ Nie, môj kráľ, “ odpovedal generál. „ Vyjednáva tam už viac než hodinu, ale nič nenasvedčuje tomu, žeby sa Rimania mali k činu. “
„ Ešte počkáme, “ stískal čeľuste kráľ. „ A čo Tarenťania? Vypravili už vojsko? “
„ Neviem o žiadnom vojsku, “ pokrútil hlavou Megakleos. „ Tarentskí muži sedia v kúpeľoch a na promenádach, vyhrievajú sa na slnku a vedú filozofické reči o poslaní gréckych náuk v celej Adrii. “
„ Bohovia na Olympe! “ zaklial Pyrrhos. „ Tak ja riskujem život v búrke, čo tak rozmetala moje falangy po celom Iónskom mori, že sme sa len len pozbierali, a oni si založia ruky a čakajú ako ich budem chrániť. V Tarente ma privítali pekne, ale to neznamená, že im dám zaháľať. S tými lenivcami zatočím raz dva. “
„ Mám tam poslať trestný oddiel? “ navrhol generál.
Kráľ prikývol: „ Treba to urobiť čo najráznejšie. S okamžitou platnosťou ruším promenády, kúpele a hostiny. Treba zavrieť gymnáziá a začať s odvodmi brancov. Trochu obetí na oltári vlasti im nezaškodí... Zdá sa, že oproti sa niečo deje. “
„ Rimania vyšli z tábora, “ neunikol generálovi náhly pohyb v nepriateľských radoch. „ V strede spomedzi seba vypustili nejakého jazdca. Cvála k nám. “
„ Je to Kíneas, “ spoznal svojho radcu epirský kráľ. „ Pozri sa na tých barbarov, Megakleos. Šikujú sa k bitke. Kíneas zrejme nepochodil... Hm, musím priznať, že to zoradenie do bojovej línie vôbec nie je barbarské. Uvidíme akí budú, keď sa do toho pustia... Tak čo nám nesieš, Kíneas? “
„ Neprijali ani jediný návrh, “ vychrlil zo seba radca, len čo zarazil koňa. „ A to, že chceš byť prostredníkom pri jednaniach medzi nimi a Tarentom, odmietli úplne. “
„ Dobre, “ hodil rukou Pyrrhos. „ Ukážeme konzulovi Laeviniovi ako trestám bezočivosť... Synovia slávneho Epiru, Tesálie a Macedónie! Za mnou! “

Grécka jazda sa vyrútila na bojové pole a o chvíľu sa zrazila s vyrovnanými légiami, ktoré k Heraklei priviedol konzul Publius Laevinius. Pyrrhos odvážne prenikol do rímskych radov. Hneď za ním najlepší epirskí bojovníci. Aj cez rinčanie zbraní a divoký krik mužov počuli prenikavý hlas svojho kráľa: „ Bite Rimanov! Vyslúžite si večnú slávu! “
„ Nepriateľská jazda! “ vykríkol Megakleos. „ Légie sa rozostupujú, aby jej uvoľnili cestu! “
Pyrrhos ešte vrazil jednému z ustupujúcich legionárov meč do hrdla a vrhol pohľad na prichádzajúcu útočnú vlnu: „ ... No, chvála, Rimania. Naozaj úctyhodný manéver... Pripravte sa! Útočíme! “
Vzápätí medzi Grékov vpadli rímski jazdci. Kone sa vzpínali a fučiac kopytami vírili mračná prachu. K Pyrrhovi odrazu doľahol hlas macedónskeho veliteľa: „ Kráľ môj, dávaj pozor! Je za tebou! “
„ Čo sa deje, Leonnatos? “ spozornel Pyrrhos a podvedome sa pripravil na úder.
Macedónec ho vystríhal: „ Vidíš tamtoho Itala na čiernom koni s bielymi nohami? Pozorujem ho už dlhší čas. Nikoho si nevšíma a všade ťa prenasleduje. Niečo chystá. Určite na teba zaútočí. “
„ Osudu nemožno uniknúť, “ premeriaval si Pyrrhos nepriateľského jazdca. „ Ale ver mi, že nikto na mňa nevztiahne ruku beztrestne... Heá... Riman, ak sa chceš biť, tu som! “
„ Už dávno po tom túžim, “ vypol sa v sedle jazdec. „ Volám sa Oplakos a som veliteľom rímskej jazdy! Bráň sa, kráľ Pyrrhos! “
Riman prechopil oštep, ktorý doteraz držal vztýčený k nebu a hodil ho do súpera. Oštep však zasiahol koňa do boka a nešťastné zviera sa aj s Pyrrhom zvalilo na zem. Grécki vojaci podľahli panike: „ Kráľ je mŕtvy! Nie je za koho bojovať! Všetci tu zahynieme! “
„ To nie je pravda! “ zreval Leonnatos, ktorý odvážne odrazil niekoľko Oplakových útokov. „ Kráľ žije!.. . Megakleos! Zabi toho dotieravca! Musím sa postarať o kráľa... Pyrrhos, vstávaj... Vojaci ťa potrebujú... No tak... “
„ .. Uf, kde je ten Riman? “ zviechal sa kráľ a rukou si šúchal udreté miesto na temene hlavy. Vtom sa zjavil Megakleos: „ Je mŕtvy, kráľ môj. Priniesol som ti jeho prilbu. “
„ Á, nechaj si ju, “ odmietol Pyrrhos. „ Zdá sa, že po mne pasú... Tu máš moju zlatú zbroj, Megakleos. Obleč si ju... Budeme bojovať ďalej! “
Epirský kráľ znova zaujal miesto na čele svojich bojovníkov a viedol ich do boja. Pri siedmom útoku do gréckeho vojska znova zavítal zmätok: „ Beda nám! Zabili nášho kráľa! Rimania nesú nad hlavami jeho zakrvavenú zbroj! Zachráňte sa! “
„ Stojte! “ snažil sa zastaviť príval ustupujúcich vojakov Pyrrhos. „ Ja žijem! Tu som, vidíte ma, Gréci?! Nič mi nie je!.. . Svoju zbroj som prepožičal Megakleovi! Spamätajte sa a pomstite jeho smrť. Obetoval sa za kráľa a blaho Epirského kráľovstva!.. . Vypusťte bojové slony! Teraz je tá vhodná chvíľa! Víťazstvo je nadosah!.. . “
Keď sa medzi bojujúcimi zjavili vojnové slony, ktoré na chrbtoch niesli drevené veže s kopijníkmi a lukostrelcami, Rimania stuhli od hrôzy: „ Bohovia! Rútia sa na nás obludy! Rozdupú nás! Rozmliaždia!.. . Už zničili našu jazdu! Utekajte! Sú to netvory z mora! “
„ Nie! “ ozval sa ojedinelý výkrik Gaia Minucia, rímskeho vojaka zo štvrtej légie. „ Nech je to čokoľvek, utekať pred nimi nebudem... Uhýbajte sa! Tie zvieratá majú nohy ako stĺpy, ale sú nemotorné... Jeden ide priamo k nám! Seknem ho do tej ruky, čo mu vyrastá z hlavy... Na, tu máš... “
Vojak z celej sily zaťal slonovi do chobota a odsekol ho. Rozzúrené zviera sa v bolestiach krútilo na všetky strany, šliapalo po Rimanoch aj po Grékoch a ostatné znepokojené zvieratá čoskoro spôsobili rovnaký krvavý kúpeľ ako predtým medzi legionármi. Rimania však nakoniec utiekli.

Porážka pri Heraklejach vniesla do rímskeho senátu pochmúrnu náladu. Mnoho senátorov sa obávalo najhoršieho: „ Takúto porážku Rím ešte nezažil. Ani galské hordy nedokázali rozvrátiť naše légie tak, ako tí prišelci spoza druhého brehu Adriatického mora. Pyrrhos má silnejšie vojsko a nové nepoznané zbrane. “
„ A čo chcete teda robiť? “ opýtal sa konzul Gaius Fabricius.
Senátori rozpačito odpovedali: „ Nuž, včera k nám prišiel Pyrrhov vyslanec Kíneas a navrhol nám, že jeho kráľ vojnu ihneď ukončí, ak uznáme nezávislosť gréckych miest a vrátime pozemky ich spojencom. Ak mu necháme Tarent, pomôže nám ovládnuť ostatné územie Itálie. “
„ Tečie mu do topánok, “ dôrazne povedal Fabricius. „ Vie, že hoci pri Heraklejach nás porazil, ale stratil najlepších dôstojníkov. Ďalšie trvanie vojny mu môže priniesť skazu a potupu. Uvedomte si, že nad Rímom nezvíťazil Epir, ale to len Pyrrhos porazil Laevinia. Na vine bola zlá stratégia. “
„ My sme však prišli o 23 000 bojovníkov, “ namietol ktorýsi senátor. „ Sú buď mŕtvi, alebo padli do zajatia. Utrpeli sme jednu porážku a môže nás stihnúť aj ďalšia. Pyrrhos má ešte stále dosť síl. Teraz keď víťazí, určite sa k nemu pripoja Lukáni, Brutiovia, Apulovia aj Samniti... Mali by sme pristať... “
Vtedy vstal vážený rímsky občan, starý slepý cenzor Appius Claudius: „ Bohovia ma obrali o zrak, ale budem ich prosiť, aby mi odobrali aj sluch, aby som bol ušetrený od rečí, ktoré podrývajú slávu Rímskej republiky. Pamätám si časy, keď sa mnohí z vás chvastali, že Rím je schopný poraziť aj Alexandra Veľkého. Sami ste blúznili o tom, že ak by sa Alexandrovi zažiadalo Ríma, on sám by nám zaručil slávu. A to tým, že by pred nami utiekol, alebo by tu niekde padol. A čo počúvam teraz? Bojíte sa Chavov a Mollosov, mužov z podradných gréckych kmeňov, ktoré sú stálou korisťou Macedóncov. Máte strach pred Pyrrhom, ktorý bol vždy len sprievodcom veľkého Alexandra, a ktorý sa tu potĺka nie preto, aby pomohol italským Grékom, ale preto, že utiekol pred nepriateľmi v jeho vlastnej krajine. Zastrája sa malým vojskom, čo pre neho nedokázalo dobyť Macedónsko. Hovorím vám, že celý okolitý svet nami bude pohŕdať ako s niekým, koho Pyrrhos zosmiešnil a ešte za to dostane Tarent a Samnium. Hanba vám, Rimania! “
„ Claudius má pravdu, “ vztýčil ukazovák Fabricius. „ Rím prežil aj najhoršie pohromy preto, lebo sa nikdy nebál postaviť na obranu slobody so zbraňou v ruke. Ak prestaneme bojovať, nebude viac Rím. Vyhrali sme tri samnitské vojny a vyhráme aj teraz... Zavolajte Kínea a povedzte mu, že my Rimania nemáme vo zvyku vyjednávať, pokým nepriateľ stojí na našej pôde. “

Pochodová kolóna sa pomaly uberala na sever a čelní jazdci už v diaľke rozoznávali siluetu mesta Asculum. Pešiaci niesli na štítoch znamenia gréckych miest a niekoľkí si všimli, že k čelu kolóny pricválal jazdec: „ Vznešený kráľ Pyrrhos. Pod Asculom nám Rimania zastali cestu. “
„ Kto? “ opýtal sa Pyrrhos, pričom rukou naznačil, aby kolóna pokračovala ďalej.
Jazdec, očividne sa vracajúci z prieskumu potvrdil: „ Publius Leavinius. Má dve úplne nové légie. Potom štyri légie rímskych občanov z italských miest a silné oddiely Latinov, Sabínov, Umbrov, Kampáncov a Volskov. Je tam skoro 70 000 tisíc pešiakov a do 8 000 jazdcov. “
„ Hm, je ich toľko čo nás, “ zamračil sa epirský kráľ. „ Takže konzul Fabricius sa pochlapil. Celý rok som s ním vyjednával, ale nedal sa ani podplatiť, ani zastrašiť... Pamätáš sa, Kíneas, keď som konzulovi pred mojím stanom ukázal slona? Ani okom nemihol a tváril sa, akoby slony pásol od mala. Je to veľmi zaujímavý muž... “
„ Rimania sú veľmi zvláštni, “ rozhovoril sa Kíneas. „ Keď som s nimi hovoril prvý raz, zdalo sa mi, že všetci sa správajú akoby boli kráľmi. Majú voľnú myseľ. Republika im totiž dáva... “
„ Dobre, dobre, Kíneas, “ zagúľal očami kráľ. „ Filozofiu si nechaj na nejakú voľnejšiu chvíľku... Takže Fabricius nám poslal v ústrety Laevinia. No čo. Už sme s ním mali tu česť. Slonov máme našťastie dosť. “
„ Myslím, že chcú so slonmi bojovať, “ upozornil jazdec a ukázal k Asculu. „ Svoj tábor opevnili pri rieke, kde sa voda rozlieva do širokých bažín. Dobre sa v kraji vyznajú. Pred bažinami je jediné voľné miesto, kde sa dá zviesť bitka. A priviezli veľa bojových vozov s dlhými ražňami. Ich ostria obmotali kúdeľou namočenou do smoly. Ohňom chcú vyplašiť slony. “
„ To im nepomôže, “ zasyčal Pyrrhos. „ Vráť sa na svoje miesto... Leonnatos! Prikáž veliteľom, aby zoradili vojsko. V bažinách sa budú topiť Rimania... Sme v polovici cesty k Rímu. Ak rozbijem armádu, čo leží pred nami, konzul už nebude mať čo postaviť na obranu. “
Bitka pri Asculu trvala dva dni. V prvý deň sa víťazstvo klonilo na stranu Rimanov, ale večerná tma ich prinútila ustúpiť do tábora. Na druhý deň sa Pyrrhovi podarilo za pomoci slonov predsa len zvíťaziť, no za cenu veľkých strát najlepších oddielov. Keď sa večer kráľ prechádzal po bojisku a pozeral na tisícky mŕtvol najoddanejších bojovníkov, Kíneovi sa posťažoval: „ Ešte jedno takéto víťazstvo a som zničený. “

„ Čo odpovieš vyslancom zo Sicílie, Pyrrhos? “ opýtal sa Kíneas, keď sa za rannej hmly prechádzal v kráľovej spoločnosti po morskom pobreží pod tarentskými hradbami. Kráľ odkopol malý kamienok, čo mu stál v ceste a zhlboka vdýchol svieži ranný vzduch: „ ... Ach, ťažko povedať. Ponúkajú mi Akragás, Syrakúzy a Leontíny, ak tamojším Grékom pomôžem vyhnať z ostrova Kartágincov... Neviem. Ešte som sa nevysporiadal s Rimanmi. “
Kíneas si obzeral poletujúce čajky a chvíľu mlčal. Mlčal aj Pyrrhos a až po hodnej chvíli na jeho myšlienky nadviazal znova jeho oddaný radca: „ Ktovie. Možno si sa do italského dobrodružstva vôbec nemal púšťať. “
„ Ako to myslíš? “ uprene sa na neho zahľadel kráľ.
Kíneas pohľad neodvracal: „ Pozri, rímske vojsko už dvakrát utrpelo porážku a títo barbari sa aj tak nevzdali. Namiesto toho sme sa my stiahli naspäť do Tarentu. K Rímu sme sa nepriblížili ani len na dohľad. Sme tam, kde sme boli na začiatku. “
„ Klamal by som, keby som povedal, že nemáš pravdu, “ znova sa zahľadel na more Pyrrhos. „ Stratil som najlepších vojakov, ktorých nemám čím nahradiť. A Rimania verbujú skoro po celej Itálii... “
„ Mali by sme sa vrátiť domov, “ opatrne nadhodil Kíneas. „ Z Grécka prišli správy, že Ptolemaios Keraunos zahynul aj s celým vojskom v boji proti Gallom. Snáď by bolo najvhodnejšie, keby si sa ukázal doma a uchádzal sa o moc v Macedónii. “
„ Nie, “ rozhodne odmietol epirský kráľ. „ Aspoň teraz nie... Myslím, že v tejto chvíli bude najlepšie, keď sa vydám na Sicíliu. Keď ju dobyjem, do Afriky je to už len na skok. Potom sa budem môcť porátať s Kartágom a navždy ukončiť jeho zlodejské výpady... Tak. Ty, Kíneas, zostaneš tu v Tarente a počkáš, pokým sa nevrátim. “
„ Ale čo ak sa Tarenťania vzbúria? “ obával sa radca. „ Budú sa báť pomsty Rimanov... “
„ Aj na to som myslel, “ upokojoval ho Pyrrhos. „ Nechám ti tu silnú posádku. Nemilosrdne v meste potrestaj každý náznak rebélie alebo hoci len nespokojnosti. Pošli do Ríma vyzvedačov, aby si vedel, či nepriateľ niečo nechystá. Ak sa Rimania pohnú, pošleš mi na Sicíliu správu a ja ti prídem na pomoc... Poď, zájdeme tamto do zátoky. Ranný kúpeľ nás osvieži. “

V roku 275 pred Kristom sa hustým lesom neďaleko Beneventa predieral veľký oddiel gréckych vojakov sprevádzaný slonmi. Dookola vládla tma, ktorú na mnohých miestach rušili zapálené fakle. Vojaci si nimi svietili na cestu, no napriek tomu ich konáre šľahali do tvárí.
Vedľa jedného zo slonov kráčal hlúčik vojakov. Sem tam potichu prehodili nejaké slovo. Vysoký Tesálčan, čo mal na štíte namaľované slnko, si robil starosti: „ Tento pochod zosnovali samotní bohovia, aby nás zahubili... Dyrchos, máš ešte fakľu? “
„ Mám, “ ozval sa vojak, čo kráčal za ním. „ Ale táto je posledná... Odpálim ti... Na... To kráľ Pyrrhos nariadil túto nezmyselnú výpravu. Na Sicílii sa mu nedarilo príliš dobre. Tamojší Gréci, ktorí ho predtým sami požiadali o pomoc, sa nakoniec tajne spolčili s Kartágincami a Rimanmi. Kvôli výprave do Afriky na nich totiž uvalil také dane, že ho radšej sami vyhnali. Teraz si znova zmyslel, že víťazstvo nad Rimanmi by predsa len mohlo zvečniť jeho slávu. “
„ Á, kráľ Pyrrhos, “ ľahostajne poznamenal Tesálčan. „ Ten sám nevie čo chce. Vytiahol nás z Tarentu, aby sme skapali niekde na polceste k Rímu. Nechápem, prečo rozdelil naše vojsko. “
„ Jednu časť vojska vraj poslal proti druhému konzulovi, “ zašepkal Dyrchos. „ Zvedovia hlásili, že Rimania k Beneventu sťahujú posily. “
„ Fíha, odkiaľ to vieš? “ začudoval sa tesálsky vojak. Jeho druh si dlaňou na líci zabil dotieravého komára a dôverne mu oznámil: „ Ha, ja viem aj iné veci. Dvakrát som mal stráž pri Pyrrhovom stane. Všeličo som počul, keď sa radil s generálmi. Je rozhodnutý, že pod Beneventom vybojuje s Rimanmi bitku a preto nás poslal, aby sme prešli cez les a vpadli na nich odzadu. O ostatné sa postará on s hlavným šíkom... “
„ Svetlo! “ ozval sa niekde vzadu tlmený výkrik. „ Fakle dohoreli! Už žiadne nemáme! Kde je veliteľ?! “
„ Čo sa deje? “ zastal Tesálčan. Stáť zostali aj ostatní vojaci a Dyrchos poznamenal akoby sám pre seba. „ Veštba sa vyplnila. Čaká nás krutý koniec... . Hej, pohonič, upokoj to prekliate zviera. Chceš, aby nás tá potvora prezradila? “
„ Veď robím čo môžem, “ odvrkol starý Ind, ktorý sa snažil znepokojeného slona utíšiť. „ Bojí sa. Všade je tma. Horí už len vaša fakľa. “
„ Čo si to táral o tej veštbe? “ schytil Tesálčan Dyrcha za plece. Ten sa z jeho zovretia vyslobodil jediným myknutím: „ Počul som ako kráľ vykrikuje, že mal strašný sen. Vypadali mu všetky zuby a ústa mal plné krvi. Chcel odvolať tento pochod cez les, ale generáli ho presvedčili, že je už neskoro... Sám si videl ako narýchlo nás vypravili. Nesprávne odhadli vzdialenosť a dali nám málo faklí. “
Tesálčan sa prudko obzrel dozadu, potom dopredu a ticho zaklial: „ Babráci. Onedlho začne svitať. Ak sa z tohto lesa dovtedy nevymotáme, Rimania nás objavia. Uvidíme, čo si teraz počne náš veliteľ... Dyrchos, držme sa pri sebe. “

„ Čo sa to deje tamto za rímskym táborom?! “ nahnevane ukazoval k Beneventu kráľ Pyrrhos. „ Tak odpovie mi niekto?! “
„ No, zdá sa... že vzadu sa bojuje, “ rozpačito kúskoval odpoveď jeden z generálov, ktorí sa vyhýbali kráľovmu pohľadu.
Ryrrhov hnev bol oprávnený: „ Áno, bojuje sa tam! A viete, kto tam bojuje? Kto tam zúfalo zápasí o vlastný život? Naši statoční bojovníci, ktorých ste tam poslali aj napriek môjmu nesúhlasu! “
Generál sa snažil tvrdenie vyvrátiť: „ Bola to jediná možnosť ako... “
„ Ak to bola jediná možnosť, “ kričal kráľ, „ tak ste ju mali lepšie pripraviť! Naši mali zaútočiť ešte za tmy a teraz máme slnko skoro úplne nad hlavou! Rimania o nich vedeli ešte skôr, než sa tí úbožiaci vytrmácali z toho hlúpeho lesa a zaútočili na nich celým svojím pravým krídlom. Áno, poslali ste ich na smrť! “
„ Nechápem, kde sa tak mohli zdržať, “ hľadal výhovorku generál. „ Asi niekde zablúdili... “
„ Je to vaša vina! “ zrúkol Pyrrhos. „ A už nechcem počuť ani slovo!.. . Uf, asi je po všetkom. Konzul Manlius Curius sťahuje krídlo do pôvodného postavenia... Odvaha a obete našich druhov nech navždy ostanú uchované v našich srdciach... Tak. A teraz je rad na nás. Chcem vidieť chrabrosť, statočnosť, poriadnu chlapskú robotu! Rozumeli ste?.. . Za mnou! Pomstíme sa! “
Epirský kráľ vyrazil na čele svojej tesálskej jazdy proti zomknutým manipulom rímskych légií. Rozpútala sa krvavá bitka. Gréci bojovali statočne a ich bojové slony prinútili čoskoro Rimanov stiahnuť sa do svojho opevneného tábora. Odtiaľto však legionári začali vystreľovať proti útočníkom mračná šípov a zápalných striel, ktoré vniesli medzi grécke slony paniku. Pyrrhos sa všemožne snažil zmätku zabrániť: „ Prinúťte tie slony k poslušnosti! Rozšliapu vlastné oddiely! Čo to vystrája tamten slon! “
„ Je to mláďa! “ zvolal jeden z Indov, ktorému v priebehu bitky rímske šípy zabili slona. „ Hľadá svoju matku! Je veľmi znepokojené. “
„ Tak s ním niečo urob! “ reval kráľ. „ Plaší aj ostatné! Úplne mi zničia falangu! “
„ Nedá sa k nemu priblížiť! “ bojazlivo pred zvieraťom cúval Ind. „ Je úplne rozzúrený! “
„ Tak ho zabite! “ rozkázal Pyrrhos a vychmatol lukostrelcovi, čo stál najbližšie, z ruky zbraň. „ Zachráňte falangu! Zabite slony! “
„ Falanga je porušená! “ začali sa z bojujúcich oddielov ozývať varovné hlasy. „ Slony porušili tvar! Rimania dotierajú! Proti ich krátkym mečom nemajú naše dlhé kopije žiadnu nádej! Zachráň sa kto môžeš! “
„ Stáť! Stojte! “ chcel primäť k poslušnosti utekajúcich vojakov kráľ. „ Ak neporazíme Rimanov tu v Itálii, príde čas, keď oni porazia nás priamo v Grécku! “
Rímsky nápor bol tvrdý a nemilosrdný. Porážka gréckeho vojska bola totálna. Kráľ Pyrrhos sa musel so zvyškami svojich oddielov stiahnuť naspäť do Epiru a Rímu už nič nebránilo v tom, aby mu k nohám postupne nepadla celá Itália. Bol to začiatok vzniku budúceho rímskeho impéria.
KONIEC

Tigroarchív Róberta Sinaia vznikol za podpory pneuservisu ROTKIV